Posledné roky sme stále viac a viac času trávili v Grécku. Vždy na začiatku leta sme vyplávali z domovského prístavu Šibenik k Dubrovníku, potom veľkým bezpečnostným okruhom okolo Albánie po ceste až k prvému gréckemu ostrovu

• Korfu. Tam sme si trochu odpočinuli

a rýchlo sme pokračovali ďalej cez Korintsky kanál k Aténam a neskôr ešte viac na východ – do búrlivého Egejského mora až k Turecku. Po ceste sme míňali farebné prístavy a biele mestá; členité pobrežia, ktoré v sebe skrývali tajomné jaskyne a úzke, morom vymleté pláže; míňali sme zelené voňavé ostrovy, bohato porastené ihličnatými stromami, i skalnaté a neprístupné, zahalené v tajomnej hmle. Ostrovy, mestá, prístavy zostávali v diaľke a my sme sa náhlili ďalej na východ k bájnym Kykladom. Zdalo sa nám, že všetko to najkrajšie je ešte ďaleko pred nami, a nevšímali sme si krásy, ktoré sa nám ponúkali cestou. Trvalo dlho, než sme si to všimli a rozhodli sa to zmeniť: nenáhliť sa už tak a na chvíľu sa zastaviť.

Dubrovník–Korfu

Počas preplavby z Chorvátska do Grécka sme zažili všeličo. Silné jugo, proti ktorému sme sa prebíjali na motore a čelili poruchám a morskej nemoci, alebo priaznivú bóru, ktorá tak ďaleko na mori strácala svoju nárazovú silu, iba hnala loď s vlnami a prúdom rýchlo k cieľu. Avšak to, čo sa stalo na tohtoročnej preplavbe, sme nezažili nikdy. Dead calm! More sa úplne vyhladilo, upokojilo sa a zaspalo a naša loď, s nabudenou posádkou na akciu, sa kĺzala jasnou nocou po nehybnej hladine mora, v ktorej sa odrážal obrovský mesačný lampáš. Motor monotónne vrčal, sviečky trepotali v zdanlivo slabučkom vetre a my sme skladali pieseň…